?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Tma - posledná kapitola - 2. časť

 

Moje pochybnosti o mieste a ľuďoch, ktorí nám tak náhle vošli do cesty, alebo skôr ktorým sme do cesty vošli my, sa rozplývali úmerne s ubiehajúcim časom. Reed Joshuu uložil na posteľ. Na skutočnú posteľ so štyrmi nohami a masívnym dreveným čelom. Nemala síce periny a matrace boli rovnako obdraté ako ten v hlavnej izbe, nemali dokonca ani deky a nič na zakrytie, ale bola to posteľ. Okrem nej v malej miestnosti s jedným oknom tentoraz s vybitým sklom nebolo znova nič, ale stačilo to na to, aby vyzerala ako spálňa. Muž s tmavou pleťou ošetril svetlovlasého bez komentára, zato Joshua toho nakomentoval dosť. V okamihu, keď sa ocitol v opatere staršieho muža a v ochrane stien svojho domova, začal sa správať neuveriteľne infantilne. Akoby nikdy nebol tým mužom, ktorý bojoval proti presile skupiny, a ktorý nás aj zranený tam vonku previedol mestskými ruinami a spleťou podzemných kanálov. Nerozprával sa ale so mnou, ja som celý čas mlčky stál vo dverách a on sa doťahoval s Reedom. O tom, kde bol, prečo sa zatáral tak ďaleko a prečo tak riskoval svoj život. Dozvedel som sa, že to ani zďaleka neurobil prvýkrát, ale aj to, že jeho nebezpečné výpravy mali pre ich malú rodinu prínos v podobe zásob, zbraní a nových rastlín. Nechápal som, čo myslí tými rastlinami a Reed ho moc nenechával dohovoriť, celý čas ho zahriakoval, buď výčitkami alebo len napomenutiami, nech radšej čuší. Choval sa k nemu skoro ako k svojmu synovi, ktorým ale iste nebol, a moja podvedomá otázka o tom, aký majú vzťah, ostala nezodpovedaná. Potom Reed odišiel a keď sa vrátil, doniesol Joshuovi malú bielu tabletku, ktorú mu strčil do úst. Povedal, že to je antibiotikum na prevenciu proti zápalu. Na prevenciu. Chápete. Ak si mohol dovoliť dávať mu lieky preventívne, musel ich mať dobrú zásobu. Pocítil som hneď záujem o tento fakt a rozhodol som sa prehovoriť, lenže vtedy sa vrátil Miha a celý vyvalený povedal, že to tam má asi desať celistvých, nezbúraných miestností, a že tam tečie voda.

   „Hej,“ uškrnul sa na nás Reed, doťahujúci uzol na Joshuovom novom obväze. „Stena do susedného bytu sa prepadla, takže máme spojené dva. Sú tu dve kúpeľky a dva záchody. Voda stále tečie, nepýtajte sa ma akým zázrakom, podaktoré ľudské vynálezy asi prekonali dobu. Pijeme ju, takže je zrejme stále aj pitná.“

Druhýkrát som sa rozhodol, že prehovorím a poviem aspoň niečo ako wau, ale on pokračoval, trochu sa baviac na našich vyjavených pohľadoch:

   „Môžete tu ostať samozrejme na noc, keďže ste pomohli tomuto debilovi.“ Hodil rukou za seba a Joshua sa zatváril ako neprávom práskaný pes. „Je to tu vcelku bezpečné – nedá sa sem dostať inak ako po požiarnom schodisku a to hneď počujete, ako vŕzga, ak by sa niekto začal šplhať hore...“ Usmial sa, prikyvujúc tomu, že áno, aj nás takto začul a bol by nás zabil, ak by s nami nebol ten idiot za ním. Tretíkrát som sa odhodlal vyjadriť svoj obdiv, lenže znova som bol prerušený, tentoraz Marliesom, ktorý vletel do izby a hneď sa postavil pred nás.

   „Oci, Neith, ona sa so mnou nechce rozprávať,“ vyhlásil.

   „Ona nerozpráva,“ ozval sa Reed a postavil sa z postele. Podišiel k Marliemu a čupol si pred ním, podávajúc mu ruku. „Ahoj, mladý muž.“

Marlies naňho vyvalene pozrel a potom kontrolne na Mihu, ale jeho otec mu len kývol na znak toho, že smie cudzincovi opätovať jeho pozornosť.

   „Ahoj, starý muž,“ povedal teda Marlies a vložil svoju malú ruku do Reedovej veľkej dlane. Bolo mi hneď jasné, že to povedal naschvál a so skrytou uštipačnosťou, len sa skrývajúc za detskosť, ale podarilo sa mi nevyprsknúť do smiechu. Reed sa zato zasmial a pevne potriasol Marliemu rukou.   

   „To dievčatko sa volá Yami,“ povedal mu vľúdne.

   „Ty ju voláš Yami,“ skočil mu do toho Joshua a s námahou sa podoprel na lakti, aby na nás videl. Reed si ho nevšímal a pokračoval v rozhovore s Marliesom.

   „Yami je to jediné, čo nám povedala, inak nehovorí nič. Preto sa domnievam, že to je jej meno. Josh si samozrejme myslí dačo iné...“

   „Podľa mňa to znamená tma v jej jazyku,“ zabručal Joshua.

   „Lenže my nerozumieme jej jazyku,“ vravel ďalej Reed, neberúc naňho ohľad. „A ja si myslím, že preto sa ona s nami bojí rozprávať. Ale možno tebe niečo povie, keď budeš mať s ňou trpezlivosť.“

   „Trpezlivosť?“ spýtal sa Marlies, akoby nechápal význam toho slova, ale potom sa zamyslel a prikývol. „A môžem to ísť teraz znova skúsiť, alebo mám byť trpezlivý do zajtra?“

Reed sa pobavene uchechtol. „Tak to choď skúsiť teraz, keď sa nevieš dočkať.“

Marlies sa bez štipky trpezlivosti zvrtol a len v letku zakričal: „Oci, ona má potkana!“ A už sme ho počuli dupotať niekde v miestnostiach za nami.

Miha sa ospravedlňujúco pozrel na Reeda a povedal: „On ešte nikdy nevidel iné dieťa.“ Reed chápavo prikývol a odvetil: „Ona tiež nie. Našli sme ju v rozvalinách blízko mora, keď bola úplne maličká, mohla mať tri roky. Keď mám pravdu povedať, váš syn je druhým dôvodom, prečo som vás nezastrelil.“

Neboli sme zaskočení, lebo to bolo úplne jasné a on to rovnako prešiel so samozrejmosťou, ktorej netreba prikladať veľký význam a chvíľu len preskakoval pohľadom zo mňa na Mihu, akoby chcel spresniť to, koho synom Marlies naozaj je, lebo aj keď povedal predtým „váš“, nemohol byť samozrejme oboch. Mihova a Marliesova podobnosť boli ale neodškriepiteľné a on si ho prehliadol trochu dlhšie a intenzívnejšie. Miha v pomykove sklopil zrak. Ja som pocítil nutkanie pritiahnuť si ho k sebe. Reed sa uškrnul a bez toho, aby dal najavo, či si dačo podozrivé na nás všimol alebo nie, pokračoval:

   „Pevne verím, že niekto, kto vychoval také zlaté dieťa, je rozumný a nebude robiť problémy.“ Náznakovo sa dotkol rukou revolvera za svojím opaskom, akoby jeho veta mlčky pokračovala slovami: Inak viete, čo vás čaká.

   „Nemáme radi problémy,“ odvetil som a rovnako naoko bezvýznamne som sa dotkol svojej dýky. Tentoraz sme si vymenili pohľady my dvaja a mlčky sme sa jeden druhému predstavili ako vodcovia. Možno by to bolo za iných okolností smiešne. Ale nie v svete, kde sme žili a kde zákony zvieracieho spôsobu života prevládali nad ľudskými. Vždy bolo treba vedieť, s kým máte do činenia. A koho budete musieť poraziť, ak bude treba. Ale po krátkej výmene základných informácií sme sa znova obaja zatvárili ako ľudské bytosti a vrátili sme sa k tomu, čo sme sa snažili stále v rámci zachovávania ľudskosti dodržiavať. On bol tento večer náš hostiteľ a my vďační hostia. Čo bude ďalej, som mohol riešiť zajtra.

   „Pôjdeme sa pripraviť na noc, stmieva sa,“ povedal Reed. „Musíme zavrieť okenice a ísť po Adreena.“

 

Zavieranie okeníc mi bolo jasné. Aj keď to neboli skutočné okenice, aké kedysi bývali na domoch, len tesne k sebe pozbíjané dosky, ktoré museli Reed a Joshua svojpomocne pripevniť do okien. Boli zhotovené naozaj dôkladne, bez jedinej špárky a tesne doliehali aj do otvorov okien, takže som upokojene mohol skonštatovať, že tma nemá šancu nás za nimi zahliadnuť, ani sa dostať dovnútra. V byte zavládlo šero, osvetlené ubúdajúcim svetlom z posledného otvoru v strope jednej miestnosti. Viedli tam železné schody hore a my sme po nich nasledovali Reeda. Pod nami sa ozýval Marliesov hlas, neustále niečo melúci. Napadlo mi, či nie je náš krpec pre ázijské dievčatko priveľkým šokom. A o čo sa to vôbec snaží, keď tá malá mu aj tak nerozumie.

Vyšli sme po schodoch hore a ocitli sme sa na streche. Alebo proste navrchu domu, či to už bola naozaj strecha, alebo len ostatné poschodia už neexistovali. Nad nami bolo tmavnúce nebo, vôkol nás zrúcané mesto, na jednej strane som konečne zazrel vrcholky hôr, z ktorých sme prišli. Ale nič z toho nebolo také zaujímavé ako veľká sklenená stavba, zaberajúca polku strechy.

Skleník, napadlo mi okamžite a rýchlo som nasledoval Reeda, smerujúceho presne k nemu. Malo to síce ďaleko od skleníka, aký sme mali na záhrade pred katastrofou, ale nepravidelne pospájané a o seba poopierané tabule skla sa inak nazvať nedali, bol to veľký skleník. Cez otvor ponechaný medzi dvoma tabuľami sme vošli dovnútra a tam sme naozaj vyjavením ostali stáť.

Bol to skleník. A vo vnútri bola zem a záhony a rástli tam rastliny. Na značne veľkej ploche sa dvíhala jedlá zeleň rôznych druhov, boli tam paradajky, fazule, zemiaky, nestíhal som vnímať, čo všetko, len som očami behal po tej zázračnej záhrade a chcelo sa mi plakať. Miha vedľa mňa ma znova chytil za ruku a pevne mi ju stisol, pozreli sme sa na seba a on sa tváril rovnako na plač zúfalo.

   „Joshovo dielo,“ otočil sa na nás Reed, veľmi dobre chápuc náš úžas. „Viete, podozrievam ho, že predtým ilegálne pestoval marihuanu u nich doma v pivnici, lebo sa až moc dobre vyzná v pestovaní rastlín v úplne nevhodných podmienkach. Kedy ste naposledy jedli?“

Nedokázal som mu povedať nič, asi by som si aj tak nespomenul, kedy sme naposledy jedli a Miha len ticho hlesol: „Môžem... môžem vziať môjmu synovi?“

   „Ja vám donesiem,“ usmial sa Reed. „Ale najprv vezmem Adreena.“

Úplne som zabudol na to, čo bolo našou úlohou číslo dva prípravy na noc a vlastne ma to ani teraz oproti tej úžasnej záhrade plnej rastúcej potravy až tak nezaujalo. Ale len dokým som nezistil, kto je Adreen.

Adreen sedel na zemi v kúte skleníka, tam kde bola najväčšia spleť zelene, šplhajúca sa po natiahnutých šnúrkach až k sklenenému stropu. Adreen bol ten najkrajší človek, akého som kedy videl. Adreen bola to najúbohejšia bytosť, akú katastrofa stvorila.

Sedel vtisnutý do rohu, malátne a ochabnuto, len sklá ho z dvoch strán podopierali, aby sa nezviezol na zem. Hlavu mal čelom opretú o jedno z nich a neprítomne sa díval pred seba pomedzi rastliny. Ostali sme s Mihom stáť v úľaku, len čo sme sa naňho pozreli. Bol mladý, mohol mať niečo okolo pätnásť, ani to nie. Bol až neuveriteľne pekný. Nikdy, za celý svoj život, som nepoznal tak krásneho... nemohol som povedať chlapca, aj keď bol chlapcom, ale on bol krajší aj ako akékoľvek dievča, aké som videl. Bol krajší ako ktokoľvek na svete a čokoľvek na svete. Mal tmavo hnedé vlasy s temne červeným odleskom ako dávno zabudnutý západ slnka, husté a vytáčajúce sa mu pod ušami do von v tenkých pramienkoch. Mal oči ako belasé nebo, ktoré už neexistovalo. Pleť hladkú ako vosk s jemne ružovým nádychom. Pery vyrezané s majstrovskou precíznosťou geniálneho stvoriteľa. Všetko na ňom bolo dokonalé a predsa malo všetko strašnú chybu. Neotočil na nás peknú hlavu. Nepohol sa. Jeho oči nepozerali na svet, ale do prázdna. Ani raz nežmurkol. Zrazu som si uvedomil, že vyzerá ako porcelánová bábika s handrovým telom a zľakol som sa, či je to naozaj živý človek, alebo len nejaký krutý žart. Na telo mi vyskočila husia koža a Miha pri mne zdesene zašepkal: „Preboha, čo mu je...?“

Reed sa k nemu sklonil, dvihol ho zo zeme, prichytil mu hlavu, aby mu bezvládne nepadla na bok a privíjajúc si ho do náručia, bez vysvetlenia prešiel okolo nás. Bez slova sme ho nasledovali. Bol som tak preplnený dojmami, že som nevedel, čo skôr. Kam sa mám dívať, kam mám ísť, či mám niečo povedať, alebo len proste nasledovať tých okolo mňa. Už dlho som sa necítil taký vykoľajený a napokon som sa snažil len o to, aby to na mne nebolo vidno. Aby mal Miha stále vo mne oporu, lebo on bol mimo rovnako ako ja.

Znova sme zišli po schodoch do bytu, zavreli za sebou padacie dvere, zhotovené s rovnakou zručnosťou ako okenice a ponorili sme sa do bezpečnej tmy. Po zvukoch sme šli za Reedom, on šiel zrejme po pamäti. Zaviedol nás do jednej z izieb a rovnako po pamäti zapálil sviečku. Adreena položil na matrac a prikryl ho starou, ale vcelku čisto vyzerajúcou dekou. Prihladil mu vlasy, vzal sviečku a pozrel sa na nás. Museli sme vyzerať dobre vyjavene, lebo neochotne zabručal na vysvetlenie:

   „Josh ho našiel pri jednom z tých svojich streštených výletov do trosiek. Pre váš pokojný spánok vám dúfam nemusím objasňovať detaily. Chcel som ho zo súcitu zabiť, ale Josh je také naivné trdlo, vypiplal ho z najhoršieho a myslí si, že keď ho budeme nosiť medzi rastliny, že... no že sa doňho vráti život. Lenže zázraky sa nedejú, ak raz niekto umrel...“ Mávol rukou na znak márnosti a obišiel nás von z miestnosti. Ticho sme ho nasledovali, nechávajúc toho krásneho mŕtvo-živého chlapca za sebou. Naozaj som pre pokojný spánok nechcel rozmýšľať nad tým, čo sa mu stalo. Ale Reed a Josh sa znova posunuli v mojom hodnotení o stupienok vyššie. Ak zachraňovali ľudí namiesto toho, aby ich kántrili, možno sme narazili konečne na tých správnych, s ktorými by sa oplatilo zostať.

 

Dostali sme jesť, nie veľa, ale zeleninu som nejedol od katastrofy. Marlies svoju porciu najprv dôkladne ochytal, až mu Miha vynadal, že to bude mať celú upackané a špinavé, ako keby niekedy predtým jedol hygienicky čistú stravu. Potom nám bolo kázané sa okúpať, zrejme sme smrdeli. Umyť sa pod normálnou tečúcou vodou, v sprche, ktorá síce mala svoje dobré časy dávno za sebou a tiekla len studená, ale bola to normálna sprcha. Miha šiel pod ňu spolu s Marliesom a ja som len za dverami počúval malého nadšený jakot. Reed nás nechal samých a šiel za Joshuom. V byte bola tma, osvetlená sviečkou z ich izby, takže sa dalo čo to vidieť. Predo mnou sa ako duch mihlo malé dievčatko a zašlo do izby k Adreenovi. Počul som, ako sa Reed rozpráva s Joshuom, nerozoznával som slová, len zvláštne mäkký tón, ktorým nerozprával pred nami. Potom sa z kúpeľne vyvalil Marlies, s ním vôňa skutočného mydla a on, oblečený v novo darovanom čistom tričku od Reeda, siahajúcom mu pod kolená, prebehol bytom a vletel rovno za dievčatkom, akoby presne vedel, kde ju má hľadať. Nápis na jeho tričku – Don’t kiss me, I am a prince already – ma donútil k úsmevu.

   „Si na rade,“ šepol mi zozadu Miha do ucha a ja som cítil z jeho tónu, že sa tiež usmieva. O ramená sa mi opreli mokré dlane a na chvíľu sa maznavo ku mne pritislo jeho telo. Zvrtol som sa a pozrel som do jeho striebristých očí, v tme sa jagajúcich ako hviezdy.

   „Pôjdeš so mnou?“ spýtal som sa pošepky, lebo na tesnú blízkosť jeho tela sa nedalo neodpovedať, akokoľvek som bol unavený.

   „Nie,“ zasmial sa ticho. „Ale počkám ťa v izbe.“

Jeho prsty mi prešli nadol pažou, láskavo a hladkavo a on ma obišiel a zamieril do miestnosti, kde nám Reed dovolil zložiť si svoje veci. Nedokázal som si ešte stále predstaviť, že tam budeme naozaj spať. Že budem prvýkrát po katastrofe spať v skutočnom príbytku a nie zahrabaný a pochovaný niekde v horách a lesoch. Asi by som sa bol rozplakal, keby som si to dovolil. Ale ešte stále som sa musel držať.

Osprchoval som sa rýchlo, ale dôkladne som sa vydrhol mydlom. Osušil som sa rozodratou látkou, ktorá bola mokrá už po Mihovi a Marliesovi a ďalej som sa v kúpeľni nezdržiaval, až tak som si na sentiment nepotrpel. Vyšiel som z nej a plánoval ísť rovno za Mihom, ale potom mi napadlo pozrieť sa, či náhodou Marlies ešte stále neotravuje to úbohé dievča.

A naozaj bol tam v cudzej izbe, avšak dievčatko neotravoval. Lebo to už ležalo zachumlané do pokrývok pri stene a zdalo sa, že spí, alebo sa aspoň statočne tvárilo, že spí. Marlies kľačal pri porcelánovej bábike menom Adreen, nepohnute sa naňho díval, ústa pootvorené, kučierky čiernych vlasov padnuté z jednej strany do očí. Bol tak nehybný, až sa mi na chvíľu zazdalo, že to nie je ani on, že som ho ešte takého zastaveného nikdy nevidel. Jeho oči sa potme jagali rovnako ako Mihove a hltali Adreenovu prekrásnu tvár dychtivým spôsobom, ktorý mi bol dôverne známy.

   „Marlie,“ oslovil som ho ticho, aby som prípadne nezobudil dievča. „Čo tu ešte robíš?“

Myslel som to ako básnickú otázku, namiesto ktorej som mohol povedať aj „padaj do postele“. Ale Marlies básnické otázky nepoznal, a tak mi považoval za potrebné pošepky odpovedať: „Modlím sa.“

Zarazene som si ho prehliadol a všimol si, že má ruky zopnuté dlaňami k sebe.

   „Modlíš sa?“ spýtal som sa. „A prečo?“

   „To je anjel, nie?“ odvetil Marlies uchvátene, neodtŕhajúc oči od chlapca s voskovo hladkou pleťou a privretými viečkami s temne hustými mihalnicami. „K anjelom sa modlí, nie?“

Nevedel som, čo mu na to povedať. Ale určite sa mi nechcelo vysvetľovať, že to anjel nie je, len prázdna ľudská schránka, ktorú opustila duša, lebo sa jej muselo stať niečo strašné. Ako prekrásna dúhová lastúra, z ktorej ukradli perlu. Len som k Marliemu podišiel a ticho som ho vzal za ruku. 

 

Zaspal takmer okamžite. Sedeli sme s Mihom v tmavej miestnosti na našej deke tesne vedľa seba a počúvali sme ticho. Nové ticho, ktoré sme ešte nepoznali. Pokojné, rušené len dychom spiacich a odkvapkávaním vody z netesniaceho kútika v niektorej zo vzdialenejších miestností. Deň, ktorý sme prežili, bol neuveriteľný. Ešte ráno sme stáli na kopci nad mestom. Prešli sme veľký kus cesty a stali sa nám veci, aké sme vôbec nečakali. Stalo sa toho tak veľa, že sa na to teraz nedalo ani myslieť, ak som nechcel prebdieť celú noc. Ale ja som ani nechcel myslieť dozadu, uvažoval som len nad tým, čo máme pred sebou a to sa dalo obsiahnuť do jedného slova.

Pred sebou sme mali nádej. Skutočnú nádej a skutočnú budúcnosť. Nevedeli sme síce ešte, čo bude zajtra, ale už teraz sme na tom boli o sto percent lepšie ako včera. Boli sme v bezpečí. Mali sme čo jesť a čo piť. Bolo tu to malé dievča, ktoré pre Marliesa znamenalo oveľa viac, než si teraz ešte dokázal uvedomiť. Takmer sa mi nechcelo veriť, že sa niečo takéto naozaj deje.

Pootočil som hlavu a pozrel som sa na muža, sediaceho vedľa mňa a jemne sa opierajúceho ramenom o moje rameno. Otočil sa ku mne, ale nepozrel sa mi do očí, len s privretými viečkami pritlačil pery k mojim. Pocítil som niečo zvláštne, prvýkrát odkedy som ho spoznal, som mal dojem, že jeho telo nie je tvrdé a napäté, ale mäkké a vláčne. V potrebe overiť si to, som dvihol ruku a objal som ho. Šiel som dlaňou dole jeho ramenom a lakťom a znova nahor po jeho chrbte, vošiel som prstami do umytých vlasov, ktoré ešte nikdy neboli tak hladké a splývajúce ako satén. Nežne sme sa bozkávali, ani jeden sa nesnažiac premeniť to ospalé maznanie na niečo iné. Vedeli sme obaja, akí sme unavení a neželali si snáď nič iné, len zaspať jeden pri druhom a pri našom synovi. Ani neviem, kedy som si zvykol nazývať ho v duchu našim spoločným dieťaťom. Ale vedel som, že aj keby som to vyslovil nahlas, Miha by sa len pousmial a nepovedal by na to nič.

Jeho ruky jemne prechádzali mojou nahou hruďou, akoby sa vyžíval len v teple a novej vôni, ktoré zo mňa išli a nepotreboval dráždiť a vyzývať. Hladkal som ho po tele a mal som dojem, že v tých dotykoch a v tom objatí naozaj pomaly zaspávam. Miha vykĺzol jazykom z mojich úst a ja som ucítil, ako perami bezhlasne vyslovil pár slov na mojich perách. Usmial som sa a privinul som si ho viac k sebe.

   „Aj ja ťa milujem,“ zašepkal som na jeho tajné mĺkve vyznanie, nie prvé nakreslené na moje ústa, ani nie prvé, ktorého význam som vytušil, ale prvé, na ktoré som pocítil potrebu dať rovnakú odpoveď. Šťastne sa usmial, a potom ma tuho objal. Navážil sa na mňa a klesli sme na zem vedľa Marlieho. Ostali sme tak ležať, zapletení jeden do druhého. Nechcel som ho pustiť celú noc. A ani potom. Chcel som ho takto objímať. Nedať si ho zobrať. Najdlhšie ako sa len bude dať. Lebo tento svet dostal význam, aký som nikdy nečakal, že môže mať. Zrazu sa v ňom znova oplatilo žiť.

 

 

 

 

Koniec

 

Comments

( 11 comments — Leave a comment )
marwinmh
Jul. 22nd, 2011 02:03 pm (UTC)
jsem okouzlena! bylo to úžasné, perfektní zakončení další tvé úchvatné povídky!
(Anonymous)
Jul. 22nd, 2011 04:53 pm (UTC)
Kea
bylo to úžasné a pri niektorých momentoch ked som vyšla von do tmy ja som si spomenula na túto poviedku a pocitila som mierny strach ci sa nemam aj ja bat :D ale ta poviedka bola fasinujuúca :) ospravelnujem sa ti že ti komentujem iba poslednú kapitolu ale dnes prave odchádzame na dovcu a chcela som ju docitat a cely den som len citala :D:D a nestihala komentovat pri baleni :)
(Anonymous)
Aug. 9th, 2011 11:12 am (UTC)
samba
Ty mě pokaždý dostaneš,si neuvěřitelně čtivá .Omlouvám se za nekomentování všech částí ale začala jsem to číst včera a teď jsem dočetla.Unešená a i smutná,že je konec.Opravdu perferktní, vztáhneš mě do děje a já to prožívám.Hrozná představa konce civilizace.Končí to nadějí do budoucna ,přesto by mě zajímal další osud Andreena.Neuvažuješ o pokračování ?
noritenshi
Aug. 9th, 2011 02:57 pm (UTC)
Re: samba
ďakujem :) a pokračovanie sa píše. Otázne je len, či sa aj dopíše :))
jasalia
Dec. 3rd, 2011 01:59 pm (UTC)
Re: samba
Veríme, že dopíše. A my si počkáme. Ak si už začala, bola by škoda nechať otvorený koniec... a nás pripraviť o ďalší skvelí príbeh... A ak som si správne všimla, tak si už aj začala uverejňovať? Marliesov iný svet? Tak to som fakt zvedavá. A teším sa, :-p
noritenshi
Dec. 3rd, 2011 02:04 pm (UTC)
Re: samba
jop, hej, marliesov iny svet je pokracovanie :) a som rada za tvoj komentar, aj ten predchadzajuci, rada, ze sa paci... :)
jasalia
Dec. 3rd, 2011 10:16 pm (UTC)
Re: samba
Páči, páči! :-p
jasalia
Dec. 3rd, 2011 01:52 pm (UTC)
No téda! Prečítala som toho už veľa. A veľa aj od veľmi dobrých spisovateliek z tohto žánru. A musím povedať, že toto je doteraz jedno z najlepších, čo som čítala. Tvoje vykreslenie postapokaliptyckého sveta bolo skutočne zaujímavé. Trochu si neviem predstaviť toľké lesy na miestach, kde boli pred tým mestá a život, ale v tvojom podaní to bolo uveritelné. Rovnako ako aj spôsob, akým si len naznačovala a pritom nedávala odpovede a napriek tomu, že som sa vlastne nič nedozvedela, verila som a nepotrebovala som vedieť ( myslím tým tmu aj samotnú katastrofu ). Aj samotný nevtieravý spôsob, akým sa samotný príbeh odvýja a pri tom nedovoľuje čitateľovy prestať čítať, až kým sa nedozvie, ako to celé nakoniec dopadne, ako to vyriešie. Veríme a chceme veriť, že ľudstvo má nádej a ty si im tú nádej dala. Nič viac. Žiadne šťastné konce, len nádej, pretože toto nebol príbeh, ktorý by musel mať priam šťastný koniec. A ty si to dokonale vystihla. Ďakujem! :-p
Zuzana
Nov. 14th, 2012 11:35 pm (UTC)
Ďakujem♥
Akosi zase nemám slová, takže len zopakujem, milujem Tvoj štýl, to, ako ma vtiahneš do deja a donútiš zabudnúť na svet ako prežívam všetky tie veci, a tú skrytú nehu a lásku, ktorú tak (ne)úspešne Neith a Miha skrývali až do posledného riadka. Ďakujem za ten koniec, za príbeh, za všetko.
(Anonymous)
Nov. 30th, 2012 06:09 pm (UTC)
:)
Píšeš naozaj krásne, toto nie je tvoja prvá poviedka ktorú som prečítala jedným dychom. Aj keď je asi prvá po ktorej sa týždeň budem báť tmy.No čo už. :D Ja už som si na to, že sa do príbehov vžívam asi viac ako je normálne zvykla a už sa ani nesnažím zabrániť tomu.
PS:Ďakujem, vďaka tvojim poviedkam som sa veľmi zlepšila v používaní nepriamych jazykových prostriedkov, čo si všimla aj moja učiteľka slovenčiny. A mňa to potešilo tiež, pretože moje fakt hrozné poviedky už nie sú len samé fakty ale majú v sebe už aj trochu citu :D
noritenshi
Nov. 30th, 2012 07:03 pm (UTC)
Re: :)
dakujem, dakujem a teda... vazne som ti pomohla? pises poviedky? chcem nejaku ukazku! :D
( 11 comments — Leave a comment )