?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Tma - posledná kapitola - 1. časť

 


Bludisko podzemia nebralo konca a ja som si bol viac ako istý, že by som z neho sám nikdy nenašiel už cestu späť. Čím ďalej sme šli, tým viac bol aj Miha znepokojený a v stojatom tichu sa neustále obzeral, akoby nás mohol niekto náhle a nečujne napadnúť. Moc sme spolu nekomunikovali, obaja sme celú svoju pozornosť venovali okoliu a tomu mužovi, ktorý nás sprevádzal.

Respektíve, sme my sprevádzali jeho. Počas dlhej cesty stratil dosť veľa krvi a začal blednúť a privierať oči. Ono možno tá cesta ani nebola taká dlhá, ale museli sme spomaľovať, lebo on ledva chodil. Rozmýšľal som, či ho nevziať na ruky. Ale jednak by mi bol dospelý muž isto po chvíli ťažký a jednak, ak by nebol nútený k bdelosti, mohol by zamdlieť a to som potreboval najmenej. Netušil som, či nás kanál dokáže uchrániť pred tmou, možno áno, ale nemohol som sa na to spoliehať. Tma sa vedela dostať do neuzavretých priestorov, tak ako sa dostala do jaskyne v lese. Do kanála určite viedli nezakryté otvory. Ak by ten mladík, ktorého som podopieral a ktorý nám diktoval smer, upadol do mdlôb, boli by sme nahratí a mohli bezmocne čakať na smrť. Preto som s ním ani nezaobchádzal príliš opatrne, nezmierňoval som mu bolesť z rany v boku, lebo ho musela držať pri vedomí.

Nemal som v podzemí pojem o čase, ale napokon sme sa predsa len dostali k zhrdzavenému krátkemu rebríku, po ktorom nám kázal vyliezť, jeho sme s Mihom dáko vytiahli a ocitli sme sa znova vonku. Obozretne sme sa poobzerali, všetci štyria, ale nezdalo sa, že je niekto na blízku. Obloha začínala tmavnúť, no na moju veľkú úľavu to ešte nebolo kritické, do úplného zotmenia mohli chýbať tak dve hodiny. Ak bol niekde blízko sľubovaný úkryt, mohli sme to stihnúť.

Okolie som však vôbec nespoznával. Ocitli sme sa niekde úplne inde v meste, čo sa síce dalo očakávať podľa toho, ako dlho sme šli, ale ja som nemal ani poňatia, kde presne sme. Zrúcané budovy okolo nás boli také vysoké, že som cez ne nevidel hory a nevedel som určiť smer. Všade, kde som sa pozrel, ležali pováľané vysoké domy, niektoré zborené v obrovské kopce muriva a betónu, iné ako tak stojace, avšak v dezolátnom stave. Joshua nám kývol k jednej z budov, ktorá bola trochu ďalej od miesta, kde sme vyliezli. Napodiv sa zdalo, že stojí celá a nechýbajú jej žiadne poschodia, nevyzerala ako ostatné, úplne zdemolované alebo odtrhnuté v polovici. Samozrejme nevyzerala byť ani obývateľná, prvé tri poschodia sa vnútri prepadli, ostala len kostra domu, piliere a niektoré bočné steny, podlahy boli zrúcané. Vyššie poschodia sa zachovali, niektoré dokonca s celými stenami, ale ktovie ako to vyzeralo vo vnútri.

Dostali sme sa cez jednu skoro nepriechodnú hať z nalámaných betónových kvádrov, v ktorých som si prvýkrát všimol okrem muriva aj zariadenie bývalých bytov, jednu otlčenú keramickú vaňu zanesenú špinou a zvyšky sedačky. Nevenoval som tomu pozornosť a zvláštny pocit nostalgie som rýchlo odohnal preč. Boli to len smeti. Rovnaké pokrývali celý svet. Prišli sme pod ten dom, ktorý stál, ale aj tak bol o niečo nižší ako zrúcanina po jeho ľavom boku, opierajúca sa o jeho jednu stranu. Napadlo mi, že možno práve preto nespadol, lebo sa navážil na trosky vedľa seba. Joshua mi vysilene ukázal na staré požiarne schodisko, ťahajúce sa po vonkajšej strane domu a povedal:

   „Tade.“ Potom sa na mňa pozrel a ja som si všimol, že okrem vyčerpania je na ňom vidno aj to, ako s ním bojuje a zo všetkých síl sa snaží ešte vydržať. „Nemusíte ísť ďalej so mnou,“ pokračoval ticho, ale nie rezignovane. „Chápem, že to vyzerá podozrivo a vy mi neveríte. Ďakujem, že ste ma dostali aspoň sem.“

Udivene som si ho premeral, ale Miha vedľa mňa nemal toľko súcitu s celkom pekným raneným mladíkom v mojich rukách a okamžite ho zarazil:

   „No iste, nevieš, kam by sme teraz šli? Ukážeš nám svoj úkryt, aj tak sa tam hore nevyšplháš sám.“

Ak by som mal príležitosť, určite by som veľmi rád rozoberal, či je možné, aby na mňa žiarlil, ale odkedy som ho spoznal, nemal som čas pozastaviť sa nad ničím. A keby aj, bolo by to smiešne. Navyše som s ním aj súhlasil, takže som len bez slova doviedol Joshuu k spodku železných schodov a skúsil, či sa neprepadnú pod mojou váhou.

Celá konštrukcia zavŕzgala, keď som na ňu stúpil, ale zdalo sa, že drží. Spravil som ďalší krok a keď na schody zároveň dostúpil Joshua, zavŕzgalo to ešte viac. Nie až tak, aby to bolo počuť doďaleka, našťastie, ale tí, čo by boli na blízku, by kovové škrípanie určite začuli. Trochu nedôverčivo som sa pozrel nahor, ale Joshua sa nezdal byť vôbec vzrušený, aj keď to mohlo byť spôsobené aj tým, že bol otupený stratou krvi viac, ako sa zdal byť. Ešte raz som si pripomenul, že nemám na výber a nemám kam inam odviesť Mihu a Marliesa a začal som stúpať hore. Moji dvaja chránenci šli hneď za nami.

Asi v tretine domu, vlastne presne po troch prepadnutých poschodiach, sa na štvrtom Joshua zastavil a ukázal na kovové požiarne dvere, vedúce do domu.

   „Ďalej sa ide tade,“ povedal, ale nedokázal spraviť krok bez mojej podpory. Podozrievavo som siahol na dvere a stlačil hrdzavejúcu kľučku. Znova to zavŕzgalo, keď sa dvere otvorili do von. Obzrel som sa na Mihu, ten držal Marliesa za ruku a napäto pozeral do otvoreného tmavého priestoru vo vnútri. Vedel som, že je pripravený okamžite sa zvrtnúť a bežať tam, odkiaľ sme prišli. Pripravil som sa na to, že ich budem musieť prípadne kryť a zabezpečiť, aby stihli utiecť. Krátko sme sa s Mihom na seba pozreli a potvrdili si tento plán. Odvrátil som sa od neho, vediac, že som pripravený položiť za nich život. Ale vedel som aj, že on s tým znova súhlasí len preto, lebo je to jediné riešenie. Možno by spravil opäť niečo úplné iné, ak by k tomu naozaj došlo, tak ako to urobil, keď som chcel ísť sám do mesta. Len som dúfal, že tentoraz to šialene nelogické nutkanie prekoná a bude dbať na svojho syna viac ako na mňa.

 

Vošiel som dovnútra, Joshuu som tlačil krok pred sebou ako ochranný štít. Mladík sa nechal, akoby si moje konanie buď neuvedomoval, alebo ho chápal. Dnu bolo prítmie, ako keď vojdete do predsiene bytu a predo mnou sa rozľahol malý priestor, ktorý bol jedným podlažím na schodisku. Pozrel som sa nadol, kde sa schody o necelých pár metrov prepadávali a potom úplne mizli tak ako prepadnuté poschodie pod nami. Pozrel som sa hore, tam vyzerali byť schody celé a strácajúce sa v tme. Pozrel som sa pred seba a stuhol som.

Predo mnou stál muž. Neviem kedy, odkiaľ a ako sa tam vzal. Vôbec som si ho nevšimol prichádzať, nepočul som predtým jeho pohyby. Ale keďže schody som prehliadol, musel vyjsť z otvorených dverí rovno pred nami, vedúcimi zrejme do priestorov poschodia, na ktorom sme sa nachádzali, musel sa ukrývať za rohom a proste len spoza neho vykĺznuť. Automatická reakcia môjho tela mi trhla svalmi a ja by som sa okamžite naňho vrhol v útoku, v snahe predbehnúť jeho útok, ale zastavil som ju, musel som zastaviť. Lebo muž na mňa mieril revolverom, rovno medzi oči. Ak by som sa pohol, bol by som mŕtvy, to mi bolo jasné hneď v tej sekunde. Ostal som preto bez pohybu, len som zaťal prsty Joshuovi do ramena. Miha a Marlies za mnou tiež ostali stáť, možno by sa v nasledujúcej chvíli zvrtli a utiekli, ale odohralo sa to príliš rýchlo, než aby stihli vôbec niečo urobiť.

   „Pusti ho!“ zasyčal na mňa chlap predo mnou. Jeho ruka so zbraňou sa ani nepohla. Jeho tvár sa ani nepohla, stiahnuté čierne oči, stiahnuté čierne obočie pod čiernymi vlasmi, stisnuté úzke pery, ani náznakom nedal najavo možnosť vyjednávania. Napadlo mi jedine, či má v tom revolvery naozaj náboje. Mohol som si to overiť len jedným spôsobom a ten by som nerád. Povolil som zovretie na Joushových pleciach, no kým som urobil viac, on prehovoril.

   „Reed, ak ma pustí, padnem na zem,“ povedal a jeho hlas znel zrazu oveľa slabšie, než ako znel, keď sa rozprával s nami. Mal som dojem, že sa na mňa aj viac navážil, akoby jeho sily vypovedávali službu v reakcii na to, že už ich nemusí prepínať. Lebo sa dostal tam, kam chcel a očividne k tomu, za kým šiel. Do bezpečia.

Muž so zbraňou, vysoký asi ako ja, ale na rozdiel odo mňa s pokožkou snedou na štýl južanských národov ošľahaných morským vetrom, konečne povolil svoj nehybný smrtiaci výraz a ja som videl, ako rýchlo preletel svetlovlasého mladíka pri mne pohľadom. Nebolo ťažké  nájsť jeho zranenie, keďže mal Joshua vyzlečené tričko a ním obviazanú presakujúcu ranu. Tmavý muž však ani po zistení, že je Joshua ranený, nesklonil revolver a odbojne na nás pozrel.

   „Kto to je?“ spýtal sa a kývol na mňa zbraňou.

   „Zachránil mi život,“ odpovedal Joshua a čoraz viac začínal znieť nie ako dospelý chlap, ale skôr ako previnilý teenager, vracajúci sa domov dávno po rodičmi povolenej dobe. Muž pred nami sa zamračil, ale niečo v jeho očiach tiež mäklo napriek tomu, ako tvrdo zavrčal:

   „Zachránil ti život?“

   „Hej,“ priznal Joshua slabo. „Jedna banda ma skoro zavliekla medzi trosky, on ma odtiaľ vytiahol a doviedol ma až sem... Reed, prosím ťa, nemôžem ti to vysvetliť neskôr?“

Neviem, či to urobil schválne, a dosť možné že aj hej, keď sa mu podlomili kolená a ja som ho musel rýchlo zachytiť, aby sa naozaj nezviezol na zem. Ale hneď ako som to urobil, skočil tmavý muž k nám, doslova mi ho vytrhol z rúk a Joshua sa ovalil naňho. Muž sa ešte viac zamračil, ale jeho revolver zmizol za opasok, aby si mohol mladíka prichytiť oboma rukami a podoprieť ho. Zrazu sme boli voľní, lenže neutekali sme. Lebo teraz sme ani nemali prečo. Trochu prekvapene som sa pozeral na to, ako sa Joshua v hraní bezvládnosti opiera o staršieho muža a ten si rýchlo prezerá jeho zranenie.

   „Zabijem ťa,“ šepkal mu nevrlo, úplne v rozpore s tým, ako starostlivo ho pridržiaval a dotýkal sa jeho brucha. „Ak ťa raz nezabije niekto iný, ja ťa zabijem určite. Stokrát ti mám vravieť, že nemáš liezť do každej diery? Do riti, myslíš, že ma baví, neustále sa o teba starať?“

Joshua mu niečo slabo protirečil, nepočul som čo. Tmavý muž ho začal ťahať k schodom vedúcim dohora a keď stúpil na prvý, obzrel sa na nás. Zamračene na mňa kývol a ja som pochopil, že to bola pozvánka. Pozvanie tam hore. Pozrel som sa po Mihovi, ktorý sa postavil mne po boku a nemusel som viac váhať, či tam pôjdeme alebo nie. Ak by nám chceli tí chlapi ublížiť, už to spravia a nenechávajú nás tu chodiť si voľne. Neviem, čo im dávalo záruku, že neublížime my im, naozaj som to netušil. Už Joshua mi pripadal naivne dôverčivý, ja by som na jeho mieste asi radšej umrel, než doviedol cudzincov k svojim blízkym. Ale ani jeho tmavý ochranca sa nesnažil zastrašovať nás dlho. Zvláštne. No pre nás to mohlo byť jedine výhodné.

 

Prešli sme všetkými poschodiami až úplne nahor, kde schody končili. Reed otvoril dvere, vedúce do kedysi obytných priestorov a vovliekol Joshuu dovnútra. Neobzerali sa na nás a my sme ich mlčky nasledovali. Miha dvere zase zatvoril. Ocitli sme sa na tmavej chodbe, zahádzanej kadejakými vecami, neskúmal som, čo presne to je. Dvaja obyvatelia tejto zvláštnej stavby zamierili úplne na koniec chodby a tam vošli do ďalších dverí, zrejme od bývalého bytu. Vlastne to tam vyzeralo úplne ako v bytovke, samozrejme po tom, čo sa tou bytovkou prehnalo tornádo a po ňom ešte stádo ľudskej spodiny, vytrhalo všetky obklady, zoškriabalo maľovku zo stien, nábytok použilo ako materiál na kúrenie a zanechalo po sebe všetko, čo taká ľudská zver zanecháva. Na chodbe to páchlo. Ale keď sme vošli do dverí bytu, všetko sa rázom zmenilo. Teda, niežeby sa dalo niečo zmeniť na tom, že stavba, ktorá zvonka vyzerala byť o niečo menej ako troska, tou troskou v skutočnosti naozaj bola. Ale dnu to nepáchlo, naopak, bolo to tam cítiť niečím príjemným a sviežim. Takú vôňu som necítil už roky a nevedel som hneď určiť, z čoho pochádza. Dlážka síce bola z hrubého betónu, ale akoby bola pozametaná, neboli na nej kamene, špina, nikde sa nič len tak nepovaľovalo. Priestor, do ktorého sme vkročili, nebol prázdny, ale ani nebolo nikde nič rozhádzané. Takmer som mal nutkanie vyzuť sa, akoby som k niekomu prišiel na návštevu. Prešli sme bývalou predsieňou a vošli do izby a ja som tie priestory prestal nazývať bývalým bytom. To bol byt. Nie taký, aký som poznal z čias pred katastrofy. Ale boli to obývané izby. Neveriaco, úplne užasnuto som si prehliadol niečo, čo mohla byť obývačka. Na zemi ležal jeden starý, fľakatý matrac a na okne s prasknutým sklom (ale naozaj tam ešte bolo sklo) stála na parapete zelená košatá rastlina zasadená v plastovom vedierku. Vyzeralo to ako kvet, len to nekvitlo. Okrem kvetu a matracu tam nebolo nič a šedé steny boli ofŕkané všemožnou špinou, ale vyzeralo to tam naozaj ako v ľudskom obydlí. Ostal som stáť na prahu a vyjavene som si prehliadol ten skromný zázrak. Vôbec som nevnímal, že ma Miha chytil za ruku. Len som si to fyzicky uvedomil, ale tým to haslo. To, čo som mal pred sebou, práve zatláčalo všetko ostatné do úzadia.

Čakal som, že tmavý Reed položí Joshuu na matrac na zemi a pustí sa do jeho ošetrovania. Mladíkov stav nebol neliečiteľný a jediné, čo mu hrozilo, bolo to, že ostane opustený niekde vonku bez pomoci a vykrváca. Teraz pomoc mal. Reed ho ale nezložil hneď a zaviedol ho ďalšími dverami do inej izby. Mohol som len predpokladať, že toto teda asi nie je miesto, kde aj spávajú a to majú tam vedľa, ale nestihol som sa o tom presvedčiť. Lebo vtedy Marlies znova raz pozabudol na svoju výchovu k opatrnosti a zjačal na plné pecky.

Prázdnou miestnosťou sa v ozvene vrátilo jeho „Aaaa!“ a ja som sebou úplne trhol. Miha sa tiež cukol. Marliesova ruka vyletela do vzduchu a on ukázal na dvere oproti tým, v ktorých zmizli dvaja muži. Reed sa samozrejme hneď po Marliesovom výkriku vrútil do izby, lenže to už sa rútil aj Marlies a my sme ho nestihli zastaviť. Vletel do vedľajšej miestnosti, kým sme sa stačili s Mihom čo len pohnúť. Začuli sme dupot. Dvojitý dupot. Potom z dverí vyletelo dieťa, ale nebol to Marlies. Ako blesk sa to mihlo pred nami, zachytilo sa to Reeda, stojaceho vo dverách a už sme videli len pár malých bledých rúk, držiacich sa ho odzadu za voľné tričko. Na to vypálil z dverí aj Marlies, ale vidiac, že to, čo prenasledoval, má už ochranu, ktorú nepremôže, zastavil sa uprostred miestnosti pred nami a len znova zjačal:

   „Oci! To je dievča!“

Otočil sa na Mihu, stojaceho hneď vedľa mňa a myslím, že ešte stále ma držiaceho za ruku a rozhodil rukami, s očami vyvalenými, akoby práve objavil ôsmy div sveta. Dva razy sa nadýchol k novému výkriku a prudko ho zo seba dostal:

   „Ona je Číňan!“

Stál som v takom pomykove a nechápavosti, že som nebol schopný pohnúť ani brvou. Len som sa pomaly pozrel k tmavému mužovi, zatarasujúcemu cestu do izby, kde uložil svojho svetlovlasého druha a zrak mi skĺzol k malej postave, skrývajúcej sa tesne za ním. Počul som, ako Miha ticho vyprskol niečím, čo mohol byť smiech aj zúfalstvo a uvedomil som si, že dokonale vyjadril presne to, ako som sa sám cítil. Marlies nerozhodne prestúpil z nohy na nohu, veľmi zjavne ním šili všetci čerti a on váhal len pred tým, či mu náhodou muž, chrániaci to malé čudo za ním, vážne neublíži, ak sa pokúsi priblížiť sa k nemu. Reed sa však navzdory tomu, ako nebezpečne vyzeral, nerozzúril, len sa otočil a čupol si.

Za ním naozaj stálo malé dievča. Marlies ticho zhíkol. To dievča naozaj malo akosi... ázijské črty. Bielu tváričku, velikánske tmavé oči mandľového tvaru a čierno čierne vlasy, rovné a kĺzavo spadajúce až k pásu. Marlies jej zjav pomenoval veľmi správne, zrejme podľa opisu Ázijcov, ktorý mu Miha v rámci úpornej snahy o jeho vzdelanie dal. Oblečenú mala len veľkú mužskú košeľu zašlej zelenej farby, ale prepásanú cez pás kusom inej látky, takže na nej vyzerala ako šatičky. Na bosých chudučkých nohách mala obuté hrubé podkolienky. A na pleci jej sedel potkan.

Marlies sa mohol zblázniť, jeho autistické sklony šli zrazu stranou, zato jeho hyperaktivita sa zvýšila o sto stupňov. Zdalo sa mi, že začne skákať na mieste, ak sa okamžite niečo nestane. Ale Reed sa netváril, že by si jeho nedočkavosť bral k srdcu, len chytil malé ázijské dievča za útly pás a posunul ju proti jej vôli pred seba. Vľúdne sa pritom usmieval a ten úsmev vôbec nepasoval k jeho tvrdej tvári, ktorá by mohla patriť skúsenému zabijakovi.

   „Choď,“ šepol dievčatku. „Zoznámte sa.“

Marlies skutočne poskočil na mieste a spravil krok k dievčatku. Avšak to sa náhle vychytilo a znova sa rozbehlo krížom cez miestnosť. Nášho chlapca to vôbec nezaskočilo, akoby to bola dáka tajná detská výzva, s jakotom sa rozbehol za ňou. Mihom trhlo a ja som videl, že mieni skočiť za Marliem a umravniť ho, ale Reed ho predbehol, pozorne nás oboch sledujúc:

   „Len ich nechajte. Nemá sa im tu čo stať.“

Potom si nás skúmavo premeral a kývol nám, nech ideme za ním. Marlies jačal na celý byt a dupotal hore dolu. Nevedel som ešte, aké je to tam veľké, ale zdalo sa, že majú dosť priestoru na to, aby neúnavne behali dokolečka. Miha sa predsa len rozhodol, že si to tam obzrie a zistí, kde to jeho syn lieta a ja som mu to krátkym pohľadom odobril. Sám som vykročil za Reedom, rozhodnutý zistiť, kde a pri kom sme sa to ocitli.

 



pokračovanie...